Vykúpené od polície

Autor: Adriana Kerestešová | 31.3.2014 o 17:32 | (upravené 1.4.2014 o 10:17) Karma článku: 8,35 | Prečítané:  578x

Ako dobrovoľníčky v Kala-Kala, centre pre chlapcov z ulice, máme nárok na jeden voľný deň v týždni, aby sme vyvetrali hlavy a načerpali novú energiu niekde mimo centra. Štvrtok je teda deň výletov, kedy s Dianou sadneme do bielej Toyoty Hilux, šliapneme na plyn a vyrazíme do ticha. Už ani nepočítam, koľkokrát nás na cestách zastavili policajti. A keďže sa angolská polícia stala neodmysliteľnou súčasťou našich výletov, jednoznačne si zaslúži aj trochu písanej pozornosti.

S políciou som sa v Angole zoznámila už v prvý týždeň môjho pobytu, keď sme šli s vtedajším dobrovoľníkom Marekom a našim angolským šoférom Adrianom na rutinný nákup potravín pre centrum. Hneď pri vstupe na (nie celkom v pozitívnom zmysle slova) preslávený trh Mercado Trinta na nás zamával zamračený pán v tmavomodrej uniforme, aby sme zastavili. Táto skúsenosť bola pre mňa dôležitou lekciou v umení „vykecávania sa" pri stretnutí s policajtom v Angole, ktorá by sa dala zhrnúť do nasledovných bodov kopírujúcich priebeh čarovného prvého stretnutia:

1. s úsmevom podaj policajtovi do ruky svoju kópiu pasu

2. keď sa i naďalej mračí, pokorne mu pripomeň, čo máš vycapené na prednom skle - že si z katolíckej misie

3. keď to policajta nezaujíma, lebo náhodou nie je katolík, a nedajbože začne nespokojne krútiť hlavou, v krátkosti zhrň náplň svojej práce - že si dobrovoľník v centre pre chlapcov z ulice

4. keď ho ani to neobmäkčí a začne spomínať imigračné oddelenia, vysvetli mu, že financie na správu tvojho pracoviska sú od vlády, čím pre ňu v podstate nepriamo pracuješ.

V Angole štvrtý bod väčšinou zaberie, zaistí navrátenie dokumentov a dokonca vyčarí na tvári policajta „srdečný" úsmev. A keď nezaberie, nasleduje improvizácia.

Spomedzi množstva doterajších zážitkov s angolskými strážcami zákona chcem vyzdvihnúť jeden, ktorý zatiaľ jednoznačne vedie. Máme ho z výletu, na ktorý nás ešte pred svojím návratom na Slovensko zobral Marek. V ten deň sme vôbec nemali šťastie. Najprv nám v jednej dedine vyfučala pneumatika, keď sme prešli cez neoficiálne smetisko uprostred cesty. Ochotní domáci sa nám rozbehli na pomoc a kým s Marekom napravovali škody, ja s Dianou sme zabávali deti z dediny. Po nasadení rezervy sme pokračovali v ceste. Vybrali sme sa na mariánske pútnické miesto Muxima, kde sme si dopriali osviežujúcu prechádzku. Cestou späť do Kala-Kala šoférovala Diana - Marek ju zasväcoval do tajov brázdenia angolských ciest. Išlo jej to veľmi dobre, až kým na ňu nezamávali dvaja policajti. Trochu spanikárila, čo malo za následok teatrálne zaparkovanie. Policajtom sa to veľmi nezdalo, ale budiš. Jeden z nich vyšiel znova na cestu striehnuť na ďalšie autá, kým druhý začal s kontrolou našich dokumentov.

DSC_0009.jpg

Neplánovaná zastávka v dedine

DSC_0014.jpg

Nasledovala klasika podľa vyššie uvedeného návodu. Bod jeden. Nespokojný výraz na druhej strane okna. Bod dva. Nezabral. Bod tri. Policajt krúti hlavou. Bod štyri. Stále nič! Vystupujeme z auta a podľa pokynov poslušne nasledujeme policajta do malej búdky, kde je iba jeden stôl a stolička. Marek s ním vyjednával ako sa dalo, skúšal citové vydieranie, spomínal saleziánov, vládu, išiel na to milo, potom zostra, ale policajt trval na svojom - nemôže nás pustiť, lebo so sebou nemáme originál pasu a slečna vodička jazdí so slovenským vodičákom. Uzavrel to asi takto - pán môže odísť, ale dámy ostávajú. Všetkým nám vyschlo v hrdle. Zrazu sa stala neuveriteľná vec - policajt zvonku zakričal na svojho kolegu, ktorý bol s nami vnútri, aby vyšiel von. Jedno z áut, ktoré zastavil, duplo počas kontroly na plyn a odbrázdilo preč. To predsa nemohli nechať tak! Obaja policajti sa so samopalom na pleci rozbehli k svojmu služobnému vozidlu, nasadli doň a vyštartovali za opovážlivcami. S Dianou sme sa pozreli na seba a vybuchli do smiechu. Boli sme v Angole, v malej policajnej búdke bez policajtov uprostred ničoho, naokolo len baobaby a nekonečná rovná cesta. Vyšli sme von a sadli si na schodík pred dvere. „Čo budeme robiť?", opýtala som sa Mareka. Pokrčil plecami a jednoducho odvetil: „No čo. Čakať." A tak sme čakali. Marek nám urobil pamätnú fotografiu a ďalej sme čakali asi pol hodiny, kým sa páni policajti nevrátili zo záťahu. Otrávení neúspešnou akciou a nekonečným vyjednávaním s troma Slovákmi pristúpili na dohodu - ak im necháme v kancelárii malý príspevok na večeru, môžeme odísť. Nie som na to veľmi hrdá, ale keďže lepšia možnosť neexistovala, pristali sme. V malej knižočke na stole v policajnej búdke sme nechali náš „príspevok", nasadli sme do auta a rýchlo sa vrátili do bezpečia nášho angolského domova - vykúpené za desať dolárov.

DSC_0047.jpg

DSC_0084.jpg

Mariánske pútnické miesto Muxima

DSC_0149.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?