Naštvala som šamana?

Autor: Adriana Kerestešová | 11.4.2014 o 15:54 | (upravené 11.4.2014 o 16:25) Karma článku: 8,01 | Prečítané:  1061x

V Luene, hlavnom meste provincie Moxico, som strávila dva decembrové týždne. Z Kala-Kala sme vycestovali hneď v prvý deň koncoročných prázdnin, kedy v centre neostala po chlapcoch už ani stopa. Luena bola pre mňa výnimočná vo viacerých ohľadoch - po štyroch mesiacoch som sa konečne poriadne vyspala, strávila som prvé Vianoce mimo domova, zažila najutancovanejšie a najfarebnejšie omše na svete a tam, v samom srdci divokej Angoly, som sa pozrela do očí vlastnému strachu.

Precitla som. Strašne ma bolel chrbát a bolo mi chladno - teplotný rozdiel v porovnaní s Luandou bol aspoň pätnásťstupňový. Poriadne som sa zababušila do prikrývok a snažila sa znova zaspať, keď mi zazvonil budík. Odbila šiesta. Ťažkopádne som sa posadila na posteľ, nahmatala papuče a odšuchtala sa do kúpeľne. Ľadová voda ma rýchlo prebrala k životu a o pol siedmej sme už s Dianou sedeli v Land Roveri s brazílskym dobrovoľníkom Andrém a dvoma angolskými sprievodcami. Mali sme namierené do vybraných dedín v okolí Lueny, kde boli prednedávnom dokončené studne v rámci multilaterálneho rozvojového projektu - ako mi vysvetlil André, financie na studne boli od Európskej únie, projekt koordinoval Oxfam, implementovali saleziáni a náučné materiály zabezpečil Unicef. Akokoľvek komplikovane to znie, dôležitý je výsledok - 37 dedín v oblasti má dnes funkčné studne, vďaka ktorým nemusia miestne ženy a deti vláčiť vodu z 2-5km vzdialených riečnych zdrojov. André doťahoval projekt do konca. Chýbalo ešte odovzdať sprievodné materiály náčelníkom dedín a keďže sme boli v tom čase v Luene, pozval nás, aby sme ho pri tejto milej činnosti sprevádzali.

_DSC0076.jpg

_DSC0295.jpg

Proces bol v každej dedine rovnaký - po príchode sme najprv vyhľadali náčelníka. Vysvetlili sme mu, že sme pre komunitu priniesli náučné materiály o pitnej vode a sanitácii. Na dosvedčenie úspešnej realizácie projektu a prevzatia sprievodných materiálov boli podľa pokynov Oxfamu potrebné podpisy dvoch zodpovedných ľudí z komunity (v praxi to boli náčelník a jeho otec alebo syn) a traja ďalší svedkovia. Takmer v každej dedine sme narazili na rovnaký problém - keď sme náčelníkovi vysvetlili, že budeme potrebovať troch svedkov na podpis, znepokojene sa zatváril. Najprv som nerozumela prečo, ale hneď v prvej dedine mi to vysvetlili. Náčelník niečo vykríkol do zhromaždeného davu v miestnom jazyku čokwe, keďže v tej odľahlej oblasti len málokto hovorí úradnou portugalčinou. Opýtala som sa tlmočníka, čo to náčelník kričí. „Pýta sa ich, kto vie písať." Nesmelo sa prihlásil jeden mladý muž. Náčelník ho hneď zavolal k nám dopredu, aby nám na formulári nechal autogram. Potom si spomenul na dvoch ďalších členov komunity, ktorí vedia písať a nechal po nich poslať. Kým sme čakali, využili sme čas na odovzdanie brožúrok, letákov a plagátov. Vzala som do ruky zopár z nich a začala si ich prezerať. Boli v portugalčine. ,,Čo s tým budú robiť? Veď portugalsky tu hovorí len náčelník a jeho blízka rodina." Tlmočník pokrčil plecami. Ostáva dúfať, že sa o informácie z letákov náčelník so svojimi miestnymi podelí. Keď sme už mali všetky podpisy, rozlúčili sme sa, nasadli späť do auta a pokračovali v ceste.

_DSC0160.jpg

V ostatných dedinách to vyzeralo podobne, akurát z jeden komunity sme odišli bez podpisov a bez odovzdania brožúrok, lebo náčelník nebol prítomný a jeho syn bol opitý. Počas dňa som veľa fotila - deti to zbožňujú, pretekajú sa v pózovaní. V istej dedine som sa dostala k výnimočnému fotografickému objektu. Ako som tak točila objektívom pred vysmiatymi tvárami detí, niektoré z nich ma zrazu začali ťahať za tričko a naznačili mi, aby som ich nasledovala. André, tlmočníci a Diana boli pohrúžení do debaty s miestnymi, a tak som sa s deťmi vybrala hlbšie do dediny. O pár minút som stála na okraji malého priestranstva, ktoré plnilo funkciu akéhosi námestíčka. Môj pohľad okamžite spočinul na človeku kľačiacom uprostred. Na hlave mal obrovskú pomaľovanú masku, zvyšok tela zahalené do strapcovitého kostýmu, na rukách biele rukavice. Dlane mal opreté o mačetu a palicu. O malú chvíľu k nemu podišla akási žena a v poklone mu vo vrecúšku podala zemiaky, iná priniesla mangá a peniaze. Nič som nechápala. Deti do mňa strkali a posunkami ma povzbudzovali k tomu, aby som záhadného muža odfotila. Pristúpila som k dedinčanke, čo stála blízko mňa a portugalsky som sa opýtala, či si môžem ten zvláštny zjav zvečniť. Povedala niečo v čokwe, ale z výrazu jej tváre som vyrozumela, že môžem. Priložila som si foťák k tvári. Cvak. Cvak-cvak. Cvak. Muž si ma všimol a nespokojne zavrčal. Rýchlo som zložila foťák a urobila ospravedlňujúce gesto. Asi to nezabralo, lebo začal mávať rukou na znak nesúhlasu a ešte hlasnejšie zavrčal. Už som sa neopovážila ani pohnúť. Ticho som tam stála a zízala naňho. Nepomohlo. Vrčanie naberalo na intenzite. Muž sa postavil, zavyl, mačetu zodvihol do vzduchu a vykročil oproti mne. Strašne sa mi rozbúchalo srdce. „Naštvala som šamana?", preletelo mi hlavou. Opatrne som ustúpila o krok dozadu. Vtom sa muž kričiac rozbehol oproti mne s mačetou pevne nad hlavou. Otočila som sa a za kriku vystrašených detí som sa rozbehla smerom k miestu, kde som nechala svoju skupinu. Bežal za mnou. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Úprimne, už som sa videla, ako ma upaľujú na tom malom námestí za urazenie šamana. Bežala som o život. „Šaman" ma dobehol a paralelne bežal rovnakým smerom ako ja, vzdialený asi osem metrov odo mňa. Keď som ho periférne videla vo svojej blízkosti, prudko som zmenila smer a rozbehla sa k ceste. Vbehla som do kanála, z neho som sa vydriapala na cestu a zadychčaná som sa otočila. Po „šamanovi" ani stopy. Rukami som sa oprela o kolená a pozrela sa pred seba. Videla som naše auto. Dobehla som k nemu, no bolo prázdne. Nikto nebol ani v ňom, ani v jeho blízkosti. Okolo mňa sa okamžite vytvoril hlúčik detí, kričiacich: „Foto, foto!" V pretrvávajúcom šoku som na nich spustila po slovensky: „Dobre, dobre, bude fotka, len ma, prosím, zaveďte k mojím ľuďom." Deti z naliehavosti môjho hlasu asi pochopili, o čo mi ide (emócie sú pravé esperanto) a prstami ukazovali jedným smerom. Zaviedli ma k domu, odkiaľ som zbadala studňu, Dianu, Andrého a našich tlmočníkov. Boh vie, že zbožňujem Dianu, ale ešte nikdy som nebola taká šťastná, že ju vidím, ako v tom momente.

_DSC0257.jpg

V dedine už nebol čas na vysvetľovanie, tak som svojim spoločníkom rozpovedala zážitok až v aute, na ceste preč z dediny. Prítomnosť „šamana" v dedine mi objasnil náš tlmočník. ,,Vlastne nejde o žiadneho šamana. Takí, ako on, sa starajú o komunitu malých chlapcov, ktorým bola vykonaná obriezka." Keď videl môj neskutočne zmätený výraz, začal detailnejšie: „Keď má chlapec desať - jedenásť rokov, je obrezaný. Podľa tradície však musí po obriezke odísť na rok zo svojej dediny - odchádza žiť do komunity chlapcov v jeho veku, ktorým boli tiež obrezaní. Bývajú spolu v jednom dome na izolovanom mieste, kde nežije nikto okrem nich a klauna, ako nazývame tvojho „šamana". Ten sa o nich stará. Na to, aby im zabezpečil jedlo, sa pravidelne vracia do dedín chlapcov, prezlečený v kostýme, čo si videla. Ženy, ktoré mu prinášali jedlo a peniaze, sú matky obrezaných chlapcov. Takýmto spôsobom prispievajú na živobytie svojich synov v komunite." Od úžasu som krútila hlavou a obzerala si čerstvý snímok z dediny. „Je to super, že sa ti podarilo ho sfotiť. Potom mi tú fotku pošli. A nerob si stres z toho, že ťa naháňal s mačetou. Som si istý, že to nemyslel v zlom." No teda, či v zlom či v dobrom, môžem jednoznačne povedať, že som nikdy predtým nepocítila taký strach, ako v ten horúci decembrový deň v srdci nevyspytateľnej Angoly.

_DSC0224.jpg

_DSC0248.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?