Boh ma chce živú

Autor: Adriana Kerestešová | 6.6.2014 o 15:39 | (upravené 6.6.2014 o 15:58) Karma článku: 9,39 | Prečítané:  1838x

Piatok, 25.apríl 2014. Na ten deň sme sa s Dianou veľmi tešili – po troch nabitých týždňoch sme mali opäť voľno. Vybrali sme sa na našu obľúbenú pláž vzdialenú dve a pol hodiny autom. Ako obvykle, na pláži nebolo nikoho okrem rybárov z okolitých dedín. Na oblohe ani obláčika, oceán bol pokojný, v priezračnej vode nám robili spoločnosť len miestne deti. Keďže sme na večer mali naplánované modlitebné stretnutie s dobrovoľníkmi v Luande, z pláže sme odišli už o pol tretej. Vyžmýkali sme si veci, ktoré nám v piesku zmočil príliv, poďakovali miestnym za srdečné prijatie a sadli do auta. Zasa len my dve a nekonečná opustená cesta. Počas dlhých jázd zvyknem v aute nahlas čítať z iPodu Bibliu, kým Diana šoféruje. Kým som hľadala kapitolu, pri ktorej som naposledy prestala, s úsmevom sme hodnotili nádherný čas pri oceáne. Vtedy sa to stalo. Päť rýchlych sekúnd, ktoré mi ukázali, aký krehký je život.

Tri hodiny poobede. Bez toho, aby som si to všimla, vchádzame na úsek cesty posypaný malými kamienkami. Diana chce pred zákrutou znížiť rýchlosť, no auto neposlúcha. Nezaťažená zadná časť Toyoty Hilux sa začína na zradnom teréne šmýkať zľava doprava. Po zadných kolesách nasledujú predné, autom to po ceste hádže z jednej strany na druhú. Diana bojuje volantom, celou silou sa snaží auto vyrovnať, ale márne. Pred nami je zrazu len kopec prachu, Diana v reflexe šliape na brzdu, čo však auto nedokáže zastaviť. V minulosti som sa už zamyslela nad tým, čo asi človek cíti tesne pred autonehodou. Cíti strach? Premietne sa mu pred očami celý život? Myslí na rodinu? Na stretnutie s Bohom? Na nesplnené sny? Ľutuje svoje poklesky? Pamätám si, že keď autom nekontrolovane metalo po ceste, uvedomila som si, že budeme havarovať. Vedela som, že sa tomu nevyhneme, no nebála som sa. Hlavou mi prúdila jediná myšlienka: ,,To auto sa raz zastaví.“ Letíme mimo cestu, auto v rýchlosti pokračuje po nerovnej zeleni. „To auto sa raz zastaví.“ Z malej vyvýšeniny sa na chvíľu ocitáme s kolesami vo vzduchu. „To auto sa raz zastaví.“ Toyota po krátkom lete dopadá na pravú stranu, kde sedím. Pri dopade sa mi pri hlave rozbíja okno. „To auto sa raz zastaví.“ Auto sa otáča na strechu, na Dianinu stranu, kolesá, znova moju stranu a v točení by pokračovalo ďalej, keby nebolo zemitého návalu, ktorý auto odráža a vracia na kolesá. Auto sa zastavilo. „Som pri vedomí“, pomyslela som si.

 

„Si v poriadku?“, predbehla ma s otázkou Diana. „Áno, ale nemôžem otvoriť dvere.“, odpovedala som jej, neúspešne mykajúc kľučkou. ,,Poď z mojej strany.“ Vyliezli sme z auta a jedna druhú sme rýchlo obzreli. Diana nemala ani škrabanec, ja som mala v ruke zapichnutý len maličký kúsok skla a na hlave hrču. Pozreli sme sa na auto. Karoséria dokrkvaná, nárazník odpadnutý, zadné a pravé bočné sklá kompletne vyletené, predné sklo porozbíjané, ale stále v kope. Diana sa z oboch strán chytila za tvár a začala chodiť z jednej strany na druhú po tŕňových kriakoch: „Bože môj, Aďa, čo som to spravila, čo som to len spravila.“ Bola v šoku. „Ja som ešte stále v tom aute, toto nie je pravda.“, opakovala dookola. „Diana, počúvaj ma, mali sme autonehodu, sme v poriadku. Pozri sa, veď nám nič nie je. Poď sem, pomodlíme sa tri Zdravasy, aby sa táto situácia čo najskôr vyriešila.“ Zamrmlali sme modlitbu. Triasla som sa. „Diana, musíme nájsť mobil a zavolať Pe. Martinovi a povedať mu, čo sa stalo.“ Pe. Martin, charizmatický misionár z Uruguaya, je takým naším otcom v Angole. Má pod ochranou všetkých cudzokrajných saleziánskych dobrovoľníkov a bol prvou osobou, ktorej som chcela v tej chvíli zavolať. Našla som telefón a vzdychla od zúfalstva – nemali sme signál. Obzrela som sa. Boli sme na totálne opustenom mieste, cesta je známa zriedkavou premávkou (jedno auto za hodinu). Vonku bolo asi 35 stupňov, najbližšou známkou ľudskej prítomnosti bola vojenská základňa vzdialená približne 20km od miesta nehody, ktorú sme po ceste minuli. Diana naďalej bezcieľne krúžila v tŕňových kríkoch s rukami na tvári. Vedela som, že musíme čím skôr zmiznúť a hľadať pomoc. Dve belošky v plážových šatách s havarovaným autom uprostred angolskej pustatiny bez možnosti kamkoľvek sa dovolať je situácia s červenou nálepkou a nadpisom problém. „Diana, musíme pobaliť najdôležitejšie veci a vrátiť sa na cestu.“ Zbalili sme doklady od auta, fľašu vody, mobil a mačetu, ktorá patrí k základnej výbave auta v Angole, hoci ani jedna z nás presne nevedela, čo by sme s ňou asi tak robili.  

 

Vyšli sme na cestu. Uvedomujúc si, ako málo sa na tej trase objavujú autá, som naliehavo vzdychla: ,,Bože, prosím ťa, pošli nám nejaké auto.“ Zo vzdialenej zákruty vykuklo malé osobné auto, za ním hneď druhé. Začali sme mávať rukami, aby zastavili. V prvom sedela mladá rodina, v druhom bol iba vodič. Ako náhle zastavili, začala som s vysvetľovaním toho, čo sa stalo. Mladý Angolčan navrhol, že nás vezme do auta a bude sa s nami vracať po trase, odkiaľ sme prišli, až kým nechytíme signál. Sadli sme do auta. Kŕčovito som zvierala telefón a zízala na displej. Po piatich minútach sa konečne objavila malá palička. „Zastavte! Mám signál!“ V telefónnom zozname som našla Pe. Martina a vytočila jeho číslo. Keď sa na druhej strane ozval ten jeho srdečný otcovský hlas, zo srdca mi spadol obrovský kameň. Krízový režim vo mne s tou úľavou prestal pracovať a ja som načisto zabudla hovoriť po portugalsky. Len som tak nemotorne koktala. S Dianinou nápoveďou kľúčových slov sa mi však podarilo vysvetliť situáciu. Keď sa Padre uistil, že nie sme zranené, povedal mi, aby sme sa vrátili na miesto nehody a čakali na pomoc, že je už na ceste. Mladý šofér nás priviezol naspäť k nabúranej Toyote. On a aj rodina z prvého auta vystúpili von, aby si obzreli škody. Keď videli auto, pozreli sa na nás a nechceli veriť, že sa nám nič nestalo. Chceli dopodrobna počuť, ako sa to celé odohralo. Opísali sme celý priebeh – tancovačka na ceste, malý let, tvrdý pád a  otočenie na streche. Krútili hlavami: „Dievčatá, Boh vás má rád. Boh vás má skutočne rád.“

 

Naši spoločníci odišli. Vytiahla som si z ruky sklo a vyčistila malú ranu. Zahrmelo. Obloha sa zatiahla a začalo liať. Ostávala jediná možnosť úkrytu - vliezli sme späť do Toyoty. Plážovými prikrývkami sme zakryli rozbité okná, aby na nás pršalo menej a tam, v daždi na samote, sme štyri hodiny čakali v havarovanom aute na pomoc. „Adi, prečo sa to muselo stať? Prečo práve nám, prečo teraz a prečo tu?“ Takéto otázky sú prirodzené a človek na nich bezprostredne po nehode nevie odpovedať. Ani teraz, viac ako mesiac po udalosti nepoznám odpoveď. Viem však jednu vec – bola som blízko smrti, no Boh nechcel, aby som zomrela. Prečo som o tom taká presvedčená? Už samotný fakt, že sme tak vážnu nehodu prežili bez zranení, hovorí veľa. Auto dopadlo na moju stranu, prevrátilo sa, pri hlave sa mi roztrieštilo sklo. Keď som sa o jednej v noci s Dianou vrátila do centra a išla sa osprchovať, uvedomila som si, že mám vlasy plné skla, šaty takisto, sklo som mala aj v spodnej bielizni. Nechcelo sa mi veriť, že mi na pamiatku ostal len malý škrabanec na ruke. K tomu všetkému ešte jedna zvláštna spomienka... Keďže sme boli na ceste z pláže, mala som na sebe staré batikované šaty, v ktorých by som medzi ľudí nikdy nevyšla. Vlasy som mala nemožne pokrútené a polepené od soli. Keď si však spomínam na momenty tesne pred haváriou, pamätám si, že som bola pekne upravená, učesaná, oblečená v obtiahnutých tmavomodrých rifliach a čiernom elegantnom tričku, na rukách som mala náramky a okolo krku svoju obľúbenú šatku – tak nejako by ste ma za normálnych okolností stretli na Slovensku. Hovorí sa, že keď po smrti vstupujete pred Božiu tvár, idete takí, ako naozaj ste. Viem, že som jednou nohou bola už na druhej strane, no vyššia sila ma vrátila späť do starej batikovanej handry.

 

25.apríl 2014, Luena, provincia Moxico, stovky kilometrov od miesta nehody. Dobrovoľníčka Janka, naša slovenská kamarátka, nakupuje na trhu oblečenie. Jej obľúbená aktivita. Ako sa tak húževnato prehrabáva v šatách, na kope oblečenia nachádza padnutý svoj krížik. Prekvapená ho dvíha a hľadí naň. „Čo tu robí? Ako je možné, že mi padol a nič som si nevšimla? Aký je dnes deň? Je piatok. Koľko je hodín? Ak sú tri hodiny, znamená, že sa mám modliť.“ Janka ma pekný zvyk. O tretej poobede sa každodenne modlieva korunku k Božiemu milosrdenstvu, modlitbu rozšírenú najmä v našich zemepisných šírkach. Z tašky vytiahla mobil. Boli tri hodiny. „Ale no, veď hodina Božieho milosrdenstva trvá celú hodinu, až do štvrtej. Najprv nakúpim a potom sa pomodlím.“ Silné nutkanie ju však vedie k tomu, že necháva šaty šatami a zabáča do tichej uličky, kde začína modlitbu. Cíti, že sa musí sústrediť. „Za koho sa to modlím? Možno stretnem po ceste niekoho, kto potrebuje pomoc.“

 

Týždeň po nehode Janka podľa plánu ukončila svoju misiu v Luene. Pred odletom z Angoly pricestovala na dva dni do Kala-Kala, kde sa s nami chcela rozlúčiť pred návratom na Slovensko. Povedali sme jej o nehode a ona nám rozpovedala svoj zvláštny zážitok z trhu. Usmiali sme sa na seba. Všetko som pochopila. A uverila.

 

„Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Jn3:7-9

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?