Sadáme si na lavičku a zanedlho prichádzajú. Zatiaľ iba dvaja. Jeden z nich, ten menší, sa ihneď vrhá Marine do náručia. Ona mu nežne dvíha tvár dlaňami opretými o malé líca, aby mu videla do očí. Má ich prižmúrené. ,,Ako sa máš, Pedrito?“ Chlapček neodpovedá, len na ňu nemo hľadí a je jasné, že ju takmer nevníma. Druhý si sadá na lavičku vedľa mňa. Je oveľa živší. Zvedavo si ma obzerá a prstom skúma bielu pokožku na mojej ruke. Má asi desať rokov. Je celý zafúľaný, na tričku a teplákoch má desiatky dier rôznych tvarov a rozmerov a na nohách len jednu žabku. ,,Ako sa voláš?“ Malým prstom mi preskakuje po hánkach a o chvíľu z neho vyletí: ,,Mauro!“ Cítim známy pach riedidla, ktorý mi pripomína smutnú realitu detí ulice. K ostatným dobrovoľníkom pohrúženým do rozhovoru sa približuje skupinka malých chlapcov. Lucas pohľadom hodnotí situáciu a usudzuje, že chlapcov je už dosť na to, aby sme začali hry.
Vraciame sa na ulicu, kde tvoríme kruh. Angolský dobrovoľník hrá na gitare, spievame pesničky, tancujeme ukazovačky a asi dvadsať detí tancuje s nami alebo sa len tak natriasa do rytmu. Zrazu si všímam, že Mauro má v rukách pokrútenú pollitrovú plastovú fľašu od minerálky, naplnenú troškou priehľadnej tekutiny. Odkrúca vrchnák, zatvára oči a nosom nasáva výpary omamnej látky. Šokovane sa naňho dívam. Zatvára fľašu a nenápadne ju posúva mladšiemu chlapcovi po svojej pravici. Ten sa vzďaľuje od skupinky podskakujúcich detí a sadá na obrubník. Približujem sa k nemu tak, aby som videla, čo robí. Neverím vlastným očiam. Z úst vypľúva akúsi handru, na ktorú nalieva obsah fľaše a strká si ju naspäť do úst. Neuveriteľné. ,,Marina, Marina, počúvaj, oni to robia rovno tu! Videla som fľašu s riedidlom alebo s čím. Musíme im ju zobrať!“ Mladá brazílska psychologička na mňa chápavo pozerá a vysvetľuje: ,,To nemôžeme, Adriana. Keď im to vezmeme, budúci týždeň neprídu. Drog sa musia vzdať sami.“
Aktivity končia, deti si sadajú na chodník a každé z nich dostáva jednu buchtu a sáčok s džúsom. Tucet detí hromadne vyberá z úst handričky a chvatne konzumuje vzácnu večeru. Lucas zatiaľ vyťahuje z auta agregát, dataprojektor a notebook, dvaja dobrovoľníci priväzujú na auto bielu plachtu, na ktorú sa po večeri premieta poučný výsek z rozprávky. Deti zízajú na plachtu, na ktorej sa Pinocchiovi zväčšuje nos, dve pokrútené plastové fľaše kolujú medzi nimi. Sedím na chodníku uprostred nich. Malý Mauro mi kladie hlávku do lona. Hladím ho a premýšľam. Takže odtiaľto prišlo 96 chlapcov, s ktorými žijeme v centre pre deti ulice. Aký rozdiel je medzi týmito deťmi a našimi slovenskými? Aj tieto sa chcú hrať, pozerať rozprávky. Aj tieto deti potrebujú pohladenie a pocit bezpečia. Sú však na ulici, odkázané na zlodejstvo a drogy. Argentínsky saleziánsky misionár Padre Roberto, dlhé roky pracujúci s deťmi angolských ulíc, hovorieva, že na ulici sú deti preto, lebo je im tam lepšie ako doma. Pozerám na Maura, ktorý spokojne odfukuje v mojom lone. Od toho dňa ho mám pred očami vždy, keď vidím plastovú fľašu. Na ulici, kde bojuje o holé prežitie, mu je lepšie ako doma. Tento svet je nepochopiteľný.
Saleziáni dona Bosca sa venujú deťom ulice po celom svete. Občianske združenie SAVIO podporuje saleziánske rozvojové projekty každý rok, či už vysielaním dobrovoľníkov, alebo prostredníctvom verejnej zbierky Tehlička. Minulý rok sme zbierkou mohli podporiť bývalé deti ulice v Angole, tento rok sú to deti povojnovej Stredoafrickej republiky. www.tehlicka.sk
