reklama

Oči, ktoré utekajú

Je príjemný piatkový podvečer. Po krátkom zoznámení sa so skúseným dobrovoľníkom sadáme na parkovisku v Petržalke do auta a opúšťame Bratislavu. Na hranici míňame slovenských policajtov. Zapadá slnko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Romantická jazda na nie tak celkom romantické miesto. Po pol hodine cesty sme tam – Hegyeshalom. Hraničný priechod medzi Maďarskom a Rakúskom nás víta dotieravým zápachom ľudských výkalov, ktorý mi nevoľky pripomína africké slumy. „Nie je tu ani jedna Toi Toi. Ako oni, tak aj dobrovoľníci sú nútení chodiť do kríkov,“ dozvedáme sa. Prichádza k nám pracovníčka Červeného kríža. Vysvetľuje, že vlak príde až v noci okolo tretej. Keďže by nemalo zmysel čakať vyše osem hodín, vraciame sa do tepla svojich bratislavských domovov, aby sme sa pred nočným „záťahom“ vyspali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do Hegyeshalomu znovu prichádzame po pol tretej v noci. Čakajú nás tam štyria dobrovoľníci, ktorí už stihli rozložiť provizórny stánok na výdaj jedla. Vedľa mrznú vo svojich stanových prístreškoch Maltézski rytieri a Červený kríž. Zem je pokrytá stovkami malých visačiek. „O polnoci prišiel neočakávaný vlak. Rytieri im rozdali čiapky, z ktorých sú tie visačky. Vlak, na ktorý čakáme my, príde až o piatej. Zo stanice im to peši potrvá ešte asi dvadsať minút.“ Pýtam sa, či neexistuje nejaký zaručený spôsob, ako zistiť presné príchody vlakov. „Nie, pretože maďarská polícia nespolupracuje. Chce odradiť dobrovoľníkov od toho, aby sem chodili. Nekomunikuje dokonca ani s rakúskou políciou. Rakúski policajti čakajú v civile v aute pred stanicou v Hegyeshalome a keď príde vlak, informujú o tom svojich ľudí v Rakúsku.“ To sa mi snáď sníva. „Okrem toho, tí ľudia cestujú vyše sedem hodín vo vlaku, kde nemajú prístup k toaletám. Preto sa často stane, že počas cesty niekto zatiahne ručnú brzdu. Aj keď teda vyzistíme odchod vlaku z chorvátsko-maďarskej hranice, predpokladaný príchod sa často oddiali.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do piatej máme času dosť, preto sa púšťame do práce pomalým tempom – rozmiestňujeme smetné koše, vylepujeme užitočné nadpisy, na drevené palety rozkladáme teplé oblečenie, v stánku ukladáme banány, pomaranče, jablká, horalky, Coca-Colu, umelohmotné taniere, lyžice a poháre. Prerozdeľujeme si úlohy. Ja budem nakladať ryžu. Dostávame aj nejaké inštrukcie: „Nemajú žiadne informácie. Keď vystúpia z vlaku, väčšinou vôbec nevedia, kde sa nachádzajú. Povedzte im, že sú v Maďarsku a že tým smerom je Rakúsko. Do Nickelsdorfu sú to odtiaľto tri kilometre.“ Všetko je pripravené. Keďže máme stále ešte hodinu času, sadáme do áut, aby sme si zdriemli a trochu sa zohriali. Nedokážem zaspať. Zízam pred seba na opustenú budovu hraničného priechodu. Vonku sviští studený vietor. Premýšľam. „Akí asi budú? Špinaví, dotrhaní, uzimení, vyhladovaní... Ako inak môžu vyzerať ľudia utekajúci tisíce kilometrov pred vojnou? Ako by som vyzerala ja? No asi tak isto. A okrem toho by som bola vystrašená, nedôverčivá, traumatizovaná a sotva by som vyriekla čo i len slovo...“ Moje úvahy prerušuje zabuchnutie dverí vedľajšieho auta. Sú tu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prví prichádzajú runneri – mladí muži, ktorí sú ešte pri sile. Rýchlo sa vytvára dlhý rad. Najprv dostanú umelohmotný tanier a lyžicu, doňho varešku šošovice, ku ktorej dokladám lyžicu ryže. V bleskovej rýchlosti sa predo mnou striedajú ruky s taniermi. Nakladám ryžu a na sekundu sa stihnem aj pozrieť na ľudí predo mnou. Oblečenie majú ako-tak zachovalé, nenesú nič okrem toho, čo majú na sebe, výnimočne má niekto malú sieťku. Striasa ma, keď si všímam, že niektorí kráčajú len v žabkách. Väčšina z nich sa na mňa usmeje, mnohí ďakujú po anglicky, niektorí len sklonia hlavu. Prichádzajú už aj ženy s deťmi a celé rodiny, ktoré majú prednosť. Vidím asi päťročné deti, výnimkou nie sú ani batoľatá či tehotné ženy. Podľa Červeného kríža mali priamo na mieste tohto hraničného priechodu už päť pôrodov od začiatku prúdenia utečencov. Všetci sa strašne ponáhľajú. Za pol hodinu máme všetko jedlo rozdané. Šošovica, ryža, cícer, zeleninová polievka, ovocie, horalky – všetko je preč. V rade však stále stoja hladní ľudia. Naprázdno pregĺgam. „Všetko jedlo sa minulo. Prepáčte.“ Z radu ma zaskočí odpoveď: „To vôbec nevadí. Za všetko vám ďakujeme!“. Niekto aj zatlieskal. V aute ešte nachádzame nejaké horalky. Strkám keks do ruky malému dievčatku. Gúli na mňa veľké oči a ďakuje: „Thank you!“ Dav sa rozpúšťa smerom do Nickelsdorfu. Ešte si s niektorými vymieňame zopár slov a o chvíľu sme na mieste opäť sami. Ani neviem, ako sa to všetko rýchlo zomlelo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O siedmej ráno som už v Bratislave vo svojej teplej posteli. Zavriem oči. Striedavo sa na mňa dívajú nespočetné páry iných očí, ktoré som dnes už videla. Niektoré ustráchané, zatrpknuté, ďalšie pokorné či vďačné, oči plné bolesti, napätia, neistoty, smútku, no predovšetkým oči plné nepokoja. A všetky sa ponáhľajú. Strašne sa ponáhľajú. Oči, ktoré utekajú. 

Adriana Kerestešová

Adriana Kerestešová

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám túlavé topánky. Svet je príliš fascinujúci a nádherný nato, aby sme sedeli doma. A keďže je aj fotogenický, dokumentujem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu